C O   Ž I V O T   D A L  . . .   a  V Z A L

Zamyšlení a rozhovory o věcech

kolem nás...

...ale i o samotném smyslu života...


Reklama pro Rusko

czechfreepress.cz

Boris Nemcov – politický toponymum


Praha je už štvrté mesto, kde pri veľvyslanectvách Ruska vznikli ulice alebo námestia, pomenované na počesť Nemcova: pred ňou boli Washington, Vilnius (hlavné mesto Litvy) a Kyjev. Zdá sa že sa objavil nový medzinárodné uznávaný toponymum (od starogréc. τόπος – miesto + ὄνυμα — meno, názov) – vlastné meno objektu – prírodného alebo vytvoreného človekom.

Ale tento toponymum zjavné má aktuálny politický podtext a využíva sa na to, aby dráždil Rusko, ktoré každý raz protestuje a vyhlasuje že to je zasahovanie do jeho vnútorných záležitostí. Každý raz dostáva štandardnú odpoveď že názvy ulíc sú v kompetenciách mestských orgánov (čo je pravdou)…

Krok našich českých susedov asi potrebuje nejaké vysvetlenie. Ani v Rusku už nie všetci dobre vedia, kto bol Nemcov, čo také pamätné urobil, a prečo jeho meno je schopné vyvolať medzinárodné napätie. Preto sa vrátim do tejto témy a čiastočne zopakujem to, čo som písal pred rokom a pol, keď rovnaký čin urobili v Litve (https://www.noveslovo.sk/c/Boris_Nemcov_ako_zrkadlo_ruskej_demokracie).

Mladý reformátor.

Boris Nemcov (Борис Ефимович Немцов, 1959 – 2015) začínal kariéru ako sľubný mladý vedec. Napísal viac ako 60 vedeckých prác v oblasti kvantovej fyziky, akustiky a hydrodynamiky. Predpovedali mu veľkú budúcnosť. Ale koncom osemdesiatych rokov sa začal venovať politike a postupne sa vzdialil od vedy. Nevylučujem že, ak by nezmenil smer, mal by dlhší a šťastnejší život.

V 1990 bol zvolený do Zjazdu ľudových poslancov (vtedajší parlament) Ruska, ktoré ešte bolo súčasťou ZSSR. Tam sa mladý poslanec zoznámil s Borisom Jeľcinom (Борис Николаевич Ельцин, 1931. – 2007.), sa mu zapáčil, a už o rok ten urobil Nemcova svojím reprezentantom v Gorkovskej (teraz Nižegorodská) oblasti a potom aj jej guvernérom.

Mal vtedy 32 rokov a bol najmladší na takom poste. Nemal komunistickú minulosť a stal sa jedným z prvých „demokratických“ lídrov regiónu. Pravda, niektorí experti hodnotia režim, vytvorený pod jeho vedením, ako „regionálny autoritarizmus“ (napríklad: http://ecsocman.hse.ru/data/563/694/1219/018.SENATOVA.pdf).

Obdobie jeho guvernérstva je pamätné pre verejnosť, žijúcu mimo tej oblasti, vďaka dvom okolnostiam. Prvou je spolupráca s Grigorijom Javlinskym (Григорий Алексеевич Явлинский), známym ekonómom a politickým činiteľom, vtedy obľúbencom demokratickej inteligencie aj médií. Javlinskij pripravil pre guvernéra program rozvoja oblasti. Praktické výsledky jej uskutočnenia nie sú veľmi známe, okrem jedného – reputácia Nemcova dosiahla novú úroveň – stala sa všeruskou.

Druhá okolnosť bola menej príjemná. Dlhodobého priateľa a poradcu guvernéra Andreja Klimenťeva usvedčili z veľkých finančných podvodov. Iniciátorom vyšetrovania bol samotný Nemcov. Počas vypočúvania Klimenťev ho obvinil z korupcie (https://www.kommersant.ru/doc/197561). Súd to uznal za ohováranie, ale médiá široko komentovali škandál a trochu zahmlili pred tým úplne svetlý obraz mladého reformátora.

Následník.

V 1997 Nemcov sa stal zástupcom predsedu ruskej vlády. Vtedy Jeľcin prežil ťažkú operáciu, jeho zdravie bolo ohrozené. Prezident a jeho tím sa začali pozerať po následníkovi (samozrejme, ako „praví demokrati“ nemohli ani pomyslieť na to, že by to mali robiť občania vo voľbách).

Vstup Nemcova do vlády verejnosť prečítala ako jeho prípravu na rolu Jeľcinskeho dediča. Mal na to všetko: skúsenosti hlavy veľkého regiónu, dobré hodnotenie médií a elity, stále vysoké umiestnenie v rebríčku populárnych politikov a osobnú dôveru Jeľcina.

Bol to vrchol politickej kariéry Nemcova. Ale na novom mieste dostal oveľa viac zodpovednosti a komplikovaných problémov, než bol zvyknutý. Každé rozhodnutie ovplyvňovalo niečie záujmy a rýchlo získal silných nepriateľov. Nie všetko išlo úspešne v odvetviach, na ktoré dozeral. Urobil aj vážne personálne chyby.

Nemcov mal povesť demokratického lídra. Ale v tomto období sa jeho postoje výrazne zmenili. Niektorí pozorovatelia tvrdia, že ako jeden z prvých používal v praxi metódy tzv. „riadenej demokracie“ (http://www.polit.nnov.ru/2004/03/01/symbol/), V jednom prejave navrhol zabrániť občianskym protestom „zničujúcim krajinu“ (https://ok.ru/video/40968260126). Na to neprišla ani terajšia ruská moc, ktorú Nemcov potom vinil z totalitarizmu.

Možnosť stať sa nástupcom prezidenta sa viac vzďaľovala, než blížila. Keď Nemcov začínal pôsobiť vo vláde, takmer 30 % voličov by mu dalo hlas v prezidentských voľbách. Za dva roky ich zostalo iba 1 %.

Mnohých kolegov Nemcova v Kremli a vo vláde dráždili jeho ľahkomyseľnosť a nezáväznosť, zanedbávanie formalitami a protokolom. Nakoniec tieto vlastnosti určovali priebeh jeho kariéry.

Nemcov nebol mojím priateľom, ale niekedy sme sa stretávali za rôznych okolností. Dobre si pamätám jedno také stretnutie. Skupina expertov diskutovala o politickej situácii. Bol medzi nami aj Nemcov. V istý moment sa postavil a povedal, že sa musí ponáhľať na letisko, pretože má od Jeľcina úlohu pozdraviť prezidenta Azerbajdžanu Gejdara Alieva (Гейдар Алирзa оглы Алиев, azerb. Heydər Əlirza oğlu Əliyev; 1923 – 2003, otec súčasného prezidenta Iľchama Alieva).

Keď Nemcov odišiel, niekto s úsmevom poznamenal: dúfam že sa stihne prezliecť. Mal oblečený modrý blejzer a biele nohavice. Ale nestihol, alebo mu to ani nezišlo na um. Aliev, ako človek starej školy, uvidel v takomto porušení diplomatického protokolu urážku pre seba osobne a pre svoju krajinu. Jeľcin bol nútený sa ospravedlniť, čomu nebol rád.

Táto epizódka mala vážne dôsledky. Hovorilo sa, že po nej Jeľcin definitívne vyškrtol Nemcova zo zoznamu možných následníkov. Asi to bola posledná kvapka, ktorou sa pohár preplnil. V 1998, po ťažkej ekonomickej kríze, ktorá doslova otriasla Ruskom, Nemcov opustil vládu.

Jeho kariéra viditeľne klesala. Skúsil to v parlamente ako jeden z lídrov bloku „Zväz pravých síl“ (vlastne to boli liberáli, ale v Rusku sa volali „pravý“) a potom aj rovnomennej strany. Tam podporil Vladimíra Putina (Владимир Владимирович Путин) na funkciu prezidenta a vyhlásil že ten je „najvhodnejší zo všetkých kandidátov“ (https://echo.msk.ru/programs/beseda/11031/).

Opozicionár.

Ale nová postjelcinská moc už nemala o neho záujem. Keď to pochopil, začal ju kritizovať a zaradil sa do opozície. Nemcov sa zúčastnil na mnohých akciách a publikáciách proti „najvhodnejšiemu zo všetkých“.

Treba vedieť že ruská opozícia sú malé, rozdrobené skupiny, ktoré majú medzi sebou zlé vzťahy. Nemajú vplyv na politiku štátu a regiónov. Pre veľké médiá nie sú zaujímavé, preto ich aktivity sú známe iba používateľom Internetu, ktorých v Rusku relatívne nie je tak veľa, ako v Európe.

Taký rámec činnosti pre Nemcova nebol veľmi inspirujúci. Preto sa snažil ho prekročiť, napríklad sa podieľal na ukrajinských udalostiach a krátku dobu bol poradcom prezidenta Viktora Juščenko (Віктор Андрійович Ющенко).

Predstieral že je vodcom opozície, a snažil sa ju zjednotiť. Ale na túto úlohu boli aj iní uchádzači. Málokto z nich ho chcel uznať ako lídra. Vyčítali mu politické správanie v minulosti a nezlučiteľnosť s ostatnými odporcami režimu.

Opozičná činnosť mu nepriniesla úspech. Verejnosť začala na neho postupne zabúdať. A sám viac a viac času venoval iným, nepolitickým povolaniam.

Obeť.

Životná púť Nemcova sa skončila predčasne a tragicky. V 2015 ho zavraždili prakticky pri stenách Kremľa. Vraha chytili dosť rýchlo, povedal, že príčinou bola Nemcovova urážka… islamu. Potom svoju výpoveď odvolal.

Liberálna verejnosť tomu neuverila. Nemcov odsudzoval moslimský extrémizmus, ale to robí aj veľa iných ľudí. Nikto ho nevnímal ako principiálneho protivníka islamu. Pre kolegov v opozícií bolo všetko jasné dopredu – ich spojenca zabil „krvavý totalitný režim“. To, čo sa nepodarilo Nemcovovi za života – zjednotenie opozičných síl aspoň v niečom – dosiahol po smrti.

Otázka, na ktorú nikto nevie odpoveď: prečo by to mal „krvavý režim“ urobiť? Pretože Nemcov ho kritizoval? Tak sú aj iní ľudia, vystupujúci ešte tvrdšie. Nemcov už dávno nebol konkurentom Putinovi ani nikomu inému vo vláde, nebol nikomu žiadnym ohrozením. Už 20 rokov bol mimo moci a preto nemohol mať nejaké čerstvé tajné informácie. Jeho vražda spôsobila Kremľu oveľa viac problémov a starostí, než jeho život.

Kremeľ mal dobrú možnosť zastaviť také obvinenia, alebo ich aspoň minimalizovať. Stačilo by poňať vraždu Nemcova ako smrť vysokopostaveného úradníka, ktorým naozaj ešte nedávno bol – urobiť slávnostný štátny pohreb, vysloviť chválorečenia, zachovať jeho pamäť v názve nejakých ulíc v Moskve a Nižnom Novgorode atď. Neviem, prečo si ruská moc vybrala inú cestu a dala opozícii možnosť vytvoriť z neho svoju ikonu.

Opoziční lídri pokračovali v obvineniach Kremľa a ich zahraniční sympatizanti ich šírili ako jedinú možnú verziu udalostí. Tak sa šírila legenda o Borisovi Nemcovovi – obhajcovi demokracie a obete totalitného režimu. Tak, naprotiveň Moskve, vznikli aj názvy námestí vo Washingtone, Vilniuse. Kyjeve a teraz aj v Prahe.

V skutočnosti Nemcov nebol baštou demokratickej alebo liberálnej ideológie. V 21. st. bojoval proti politickému systému, na vytvorení a upevnení ktorého sa aktívne podieľal na konci 20. st. Bol úspešný, kým mal podporu zhora, keď ju stratil, tak nedosiahol takmer nič. Menil postoje podľa okolností. Bol náchylný k autoritárskym metódam riadenia. Bol zapletený do netransparentných biznisov. Ale to všetko je dosť typické pre Rusko.

*   *    *

Určite Boris Nemcov neurobil nič pre Česko a pre iné krajiny, ktoré sa rozhodli takto zachovať jeho pamäť – pod vplyvom legendy a silnej túžby aspoň nejako ublížiť Rusku. V dôsledku toho sa na mestských mapách objavili toponymy, nepochopiteľné pre obyvateľstvo. Domnievam sa že aj pražské úradníci, vyriešivšie premenovať námestie, nevedeli o Nemcovovi nič, okrem tejto legendy.

Vieme že legendy a mýty žijú oveľa dlhšie, ako historická pravda (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468681/pravda-a-historia.html). Ďalšie generácie obyvateľov Washingtonu, Vilniusu, Kyjevu a Prahy zrejme budú si istí že Nemcov bol jeden z najväčších Rusov, keď si zaslúžil, aby jeho meno nieslo námestie.

Nech sa páči, som rád akýmkoľvek ruským názvom v zahraničí, pretože môžu niekoho podnietiť, aby si zistil viac o Rusku a lepšie spoznal a pochopil túto zaujímavú krajinu. Keby aj ruské úrady takto reagovali –zbavili by sa od zbytočného trápenia.

zdroj:https://program2.blog.pravda.sk/2020/02/27/boris-nemcov-politicky-toponymum/