C O   Ž I V O T   D A L  . . .   a  V Z A L

Zamyšlení a rozhovory o věcech

kolem nás...

...ale i o samotném smyslu života...


Excesy starostu Novotného

czechfreepress.cz

Vojna s Ruskom alebo vojna s pomníkmi v Prahe?


Excesy starostu Novotného

Aktivity starostu P. Novotného sú dobre známe, pretože majú širokú publicitu. Na konci roku 2019 sa „zaskvel“ viacerými provokatívnymi výrokmi na adresu Ruska: veľmi nedôstojné bolo jeho vystúpenie v ruskej televízii, kde robil grimasy a uškŕňal sa či jeho list prezidentovi V. Putinovi s vyjadreniami typu „vy karikatury sebe sama s atomovým kufříkem za zadkem a hlavou plnou vodky a černého svědomí“. Vďaka tomuto vystupovaniu sa politik stal hviezdou niektorých médií a je možné, že do budúcna si vytvoril perspektívnu politickú kariéru v ODS aj na celoštátnej úrovni. Kým bolo Novotného vystupovanie iba hulvátske a neseriózne, dalo sa to obísť mlčaním, avšak závažnosť jeho vyjadrení sa postupne zvyšovala až vyvrcholila výrokom pre ruských novinárov: „Když vyhraju válku proti Rusku, nechám vás žít. Vrátím Krym Ukrajině, propustím všechny politické vězně a pověsím Lavrova“.

Podobné výroky sú však nielen urážlivé, ale aj právne závažné a spoločensky nebezpečné. Trestný zákoník ČR pozná dokonca trestný čin Podněcování útočné války. Podľa § 407 ods. 1: „Kdo veřejně podněcuje k útočné válce, na které se má podílet Česká republika, takovou válku propaguje nebo válečnou propagandu jinak podporuje, bude potrestán odnětím svobody až na pět let.“ Novotného vyjadrenia o víťaznej vojne s Ruskom pritom možno určite chápať ako naplnenie znakov TČ podľa § 407, zvlášť keď ich vyslovil z  pozície verejného činiteľa. Podozrenie z TČ posilňujú aj ďalšie výroky starostu, v ktorých možno vidieť jeho snahu viesť vojnu s Ruskom, napr. výrok: „Velice se stydím za našeho prezidenta. Kdyby tu byl Havel, řekl by, že to bylo vyhlášení války a požádal by NATO, aby chránilo Ukrajinu“. O vojne s Ruskom, ktorá by mohla byť úplne posledná, nemožno hovoriť, ako keby išlo o hru.

Novotného výrok však naznačuje aj neúctu k českému ústavnému poriadku. Podľa čl. 6 Listiny základných práv a slobôd nikto nesmie byť pozbavený života a trest smrti sa zakazuje (mimochodom, ani v RF už sa nevykonáva). Takže ak sa v ČR niekto vyhráža ministrovi Lavrovovi, že ho obesí, vyhráža sa mu vlastne vraždou. Nebudem riešiť, či by sa v prípade starostu Novotného mohli objaviť aj podozrenie pre ďalšie TČ, napr. Podněcování k nenávisti… podľa § 356 TZ. Vo všeobecnosti som však zástancom širokej slobody prejavu a trestné stíhania za výroky sa mi nepozdávajú a tiež si uvedomujem, že trestným stíhaním by si Novotný mohol ľahko zvyšovať popularitu.

Bude teda zaujímavé sledovať, či v ČR začnú stíhať politika, ktorý sa takto populisticky vyjadruje a preto stal hrdinom určitej časti protirusky zmýšľajúcich ľudí, najmä z Prahy. Nepochybujem, že v prípade analogických výrokov voči iným štátom by k stíhaniu prišlo. Skúsme si napr. predstaviť, že by nejaký antisemitský politik v ČR použil pred židovskými novinármi výrok: „Když vyhraju válku proti Izraelu, nechám vás žít. Vrátím východní Jeruzalem Palestině, propustím všechny politické vězně a pověsím Netanyahua.“ Zaujímavý na celej kauze bude aj postoj Novotného strany ODS. Po minulých vyjadreniach vedúcich predstaviteľov sa zdá, že konanie starostu dokonca schvaľujú…

Hodnotenie histórie a potreba vzájomného rešpektu

Keď z Prahy v roku 2019 prichádzali iniciatívy na odstránenie pomníku maršála Koneva a vybudovanie pomníku Vlasovovcom, miestni politici sa mali viac zamýšľať nad tým, čo ich vyjadrenia spôsobia. Na rozdiel od ČR je v Rusku téma Druhej svetovej vojny totiž stále „posvätná“: žiadny národ v žiadnej vojne nezaznamenal tak veľké ľudské straty ako práve Rusi v Druhej svetovej vojne. Zvlášť medzi generáciou prezidenta V. Putina, ktorá vyrastala po vojne, je táto problematika citlivá. Diskusia na uvedenú tému s Rusmi má podobne emocionálny obsah ako diskusia s Izraelcami o Holocauste. Vystupovanie českých politikov pri takejto diskusii by preto malo byť serióznejšie a vážnejšie: úškľabky a znevažujúce gestá pred ruským publikom, aké predviedol P. Novotný, zbavujú diskusiu o pomníku pre vlasovovcov racionálneho obsahu. Dokonca aj pobaltskí politici, ktorí sa usilujú rehabilitovať miestne jednotky Waffen SS, vystupujú v ruských médiách veľmi vážne.

Pokiaľ ide o hodnotenie významu úlohy Konevových a Vlasovových jednotiek počas Pražského povstania, malo by byť tiež vykonané zodpovednejšie. Ak by sa vytvorila situácia, že sa pomník maršála Koneva odstráni a postaví sa pomník tzv. vlasovovcom, vznikol by mylný dojem o udalostiach z mája 1945. Je síce pravda, že časť Vlasovových jednotiek pod vedením Buňačenka sa do Pražského povstania zapojila na strane povstalcov, avšak Schörnerovu armádu poraziť nemohla. Na určitých miestach mohli Vlasovovci nemecký postup dočasne zastaviť, ale aj to len preto, že Nemci mali iné priority. Hlavným dôvodom, prečo nacisti nemohli svoju vojenskú prevahu nad povstalcami využiť, nebol odpor vlasovovcov, ale postup Konevových jednotiek. Kvôli tomu nemalo pre Nemcov význam zapojiť sa v plnom rozsahu do bojov v Prahe a väčšina sa ponáhľala čo najskôr do americkej zóny.

Pokiaľ ide o zásluhy maršála Koneva o oslobodenie od nacistov, jeho osoba je v mnohom symbolická nielen pre Prahu, ale aj pre Čechov a Slovákov celkovo: práve jeho jednotky oslobodzovanie ČSR na Dukle začali a v Prahe ho dokončili. Samozrejme, že maršalovi Konevovi možno vyčítať mnohé veci, najmä jeho úlohu pri potlačení povstania v Budapešti v roku 1956. Tvrdenia o jeho úlohe pre sovietsky prieskum pred okupáciou z roku 1968 sú však dosť problematické, keďže v máji 1968 navštívil ČSSR už mimo služby a je zrejmé, že prieskum pre okupáciu sa uskutočňoval hlavne pri vojenskom cvičení Šumava v lete 1968. Celkovo, tak ako možno mať mnoho kritických výhrad voči Konevovi, možno ich mať aj voči aj voči mnohým osobnostiam zo Západu, ktoré dnes oslavujeme. Napr. W. Churchillovi, otvorenému zástancovi rasistického kolonializmu, sa v Indii pripisuje hlavná zodpovednosť za tzv. Bengálsky Holocaust s miliónmi obetí, ale napriek tomu sa v Európe oslavuje ako jeden z hlavných hrdinov Druhej svetovej vojny.

Následky pražských rozhodnutí?

Nech je však hodnotenie histórie v Prahe akékoľvek, treba vnímať ešte jeden dôležitý faktor a tým sú následky, ktoré boj o „historickú pravdu“ môže priniesť. Keď na jar 2019 jeden opozičný ruský poslanec navrhol udeliť účastníkom okupácie z roku 1968 status veteránov, rokoval kvôli tomu český parlament. A to sa ruská vládna moc k návrhu vôbec neprihlásila… Našťastie, v súčasnosti Rusko oficiálne odsudzuje „nepřípustné použití síly proti Československu v roce 1968“ (v zmluve RF a ČR z 26.8.1993). Škandálózne vystupovanie pražských politikov interpretáciu histórie nezjednotí, naopak, môže viesť k tomu, že niektorí ruskí politici, napr. starostovia, začnú masovo stavať pamätníky „hrdinom bratskej pomoci“ z roku 1968. Narastajúca vojna o „historickú pravdu“ z posledných rokov už  mala negatívny dopad na pamätníky čs. légií v Rusku a tu značnú časť zodpovednosti nesú aj ruské orgány.

Hoci sa to môže zdať paradoxné, práve súčasní pražskí politici sú dôležitými spojencami tých síl v Rusku, ktoré si želajú ďalšie zhoršovanie rusko-európskych vzťahov. Vystupovanie starostu Novotného v ruskej televízii bolo pre nich doslova „darom“ a ruskej verejnosti ukázalo dôvody, prečo sa s Európanmi nedá rozumne dohovoriť. Novotného ODS sa tak stáva spojencom Žirinovského LDPR pri budovaní vzájomnej nenávisti Európy a Ruska. Na oboch stranách však stoja aj ľudia, ktorí sa snažia ďalšie zhoršovanie vzájomných vzťahov zastaviť. Preto by sa mali teraz ozývať silnejšie a zasadiť sa o to, aby nenávistní fanatici na oboch stranách nezískali prevahu. Z uvedených dôvodov je potrebné, aby sa aj v ČR a SR našiel niekto, kto dá najavo, že postoje niekoľkých pražských politikov nevyjadrujú názory všetkých ľudí v našich krajinách.

Aj preto podporujem myšlienku presunúť pamätník maršala Koneva po jeho odstránení z Prahy VI, na nejaké dôstojné miesto na Slovensku, kde by mohol symbolizovať snahu o česko-slovensko-ruské porozumenie a vďačnosť za obete Červenej armády pri oslobodzovaní ČSR – ak Praha VI zotrvá pri svojom rozhodnutí. Za zmienku stojí, že toto riešenie navrhol J. Čarnogurský, disident, ktorý sa dokázal vzoprieť sovietskym okupantom pred rokom 1989, keď to nebolo vôbec jednoduché. Líši sa tým od „dodatočných hrdinov“, ktorí sa pred rokom 1989 príliš nevyznamenali, ale dnes sa snažia o „hrdinstvo“ v politickom boji s Moskvou, hoci tento ich boj je už iba lacným prostriedkom k popularite v mainstreamových médiách.