C O   Ž I V O T   D A L  . . .   a  V Z A L

Zamyšlení a rozhovory o věcech

kolem nás...

...ale i o samotném smyslu života...


Taky jsme okupanti?

czechfreepress.cz

O okupácii v 1968. z iného uhla pohľadu

Miroslav Suja

Stíchli spomienky na 68., odzneli rôzne ponosy, čo nebolo možné hovoriť do zmeny režimu sa povedalo. Boli to výhradne zlé spomienky, pripomínanie toho, ako sa ľudia báli keď videli armádu v uliciach miest, keď počuli výstrely.

Bolo to aj spomínanie na ľudí, ktorí v dôsledku obsadenia krajiny spojeneckými vojskami prišli o život. Ľudia vyjadrili obrovské sklamanie nad stratou ľudských životov, veľakrát veľmi mladých.

Bola to skutočne situácia, ktorá priniesla obrovské sklamanie. Vojensky nás obsadili tí, na ktorých sme sa spoliehali ako na pomoc a priateľov. Všetci činovníci spomienok potvrdili, že to bolo veľmi zlé, odstrašujúce, nepriateľské.

Už ale nik sa nezamýšľa nad tým, že dnes synovia našej spoločnosti idú po zuby vyzbrojení do Afganistanu či Iraku, šíriť rovnaké nepriateľstvo, rovnakú ba väčšiu hrôzu. Lebo tam kam idú naši, tam sa zabíja a vraždí dennodenne. Bez pardonu. Pritom tam idú dobrovoľne, niektorí dokonca poskytli úplatok podplukovníčke na MO, len aby sa tam dostali. Chcú ísť a idú na zárobok. Chcú si postaviť dom či kúpiť byt či inú hmotnú vymoženosť. Za to, čo v prípade 68. naša spoločnosť odsudzuje.

Vôbec im nevadí, že tam idú strieľať do ľudí, ktorí tam nechcú žiadnych cudzincov. Vôbec im nevadí, že tam šíria hrôzu, strach a smrť. To, na čo ich rodičia aj po 50-tich rokoch hromžia a nenachádzajú žiadne ospravedlnenie.

A ich rodičia nevedia prísť na meno tým, ktorí sem prišli v 68. z donútenia. Na rozkaz. Zadarmo. Ba iba svoje životy niesli do neznámeho rizika. A prišli sem s tým, že tu treba chrániť ľudí pred kontrarevolucionármi. Nevedeli do čoho idú. Klamali im, tak ako nám. Aký to rozdiel oproti našim, ktorí vedia do čoho idú a ísť chcú. Ale o našich nehovoria to čo o vtedy spojeneckých. Keď naši idú šíriť hrôzu za zárobok, to je OK.

A našim nik nesmie položiť otázku, koľkých domorodcov oni či ich jednotka tam zabili. To sa nepatrí, to by bolo veľmi neslušné. Iba oplakávanie, keď zabijú nášho. Nie je to pokrytectvo? Čo keby si aj naši ozbrojení hrdinovia vypočuli spomínanie na 68.? Čo keby si to vzali k srdcu?