C O   Ž I V O T   D A L  . . .   a  V Z A L

Zamyšlení a rozhovory o věcech

kolem nás...

...ale i o samotném smyslu života...


68 lží-podruhé

czechfreepress.cz

1968 – mnohí nerozumeli, niektorí našťastie áno

Miroslav Suja

Pretože kapitalizmus si nik okrem Šebeja a Mesežnikova neprial. Prečo heslo pražskej jari bolo „Socializmus s ľudskou tvárou“? Prečo Václav Havel v roku 1989 hovoril, že není pravda „že jsem nepřítel socialismu, že chci obnovit kapitalismus“ ? Hovorili to preto, lebo si boli istí, že vyslovením slova „kapitalizmus“ by ich príhovor na pódiu skončil. Skončili by zahádzaní bagandžami. Ľudia totiž poznali podstatu slova socializmus i kapitalizmus.

Preto všetci, vrátane prezidenta Andreja Kisku, ktorí hovoria o sklamaní a zrade, mali by začať so znárodňovaním a navrátením majetku ľudu ČSSR. Mali by začať budovať socializmus s ľudskou tvárou. Pripomínam im, že socializmus znamená všeľudové vlastníctvo výrobných prostriedkov. Inak sú klamári a zradcovia oni.

Rok 1989 nám ukázal dve veci.

Po prvé, že komunistickým stranám chýbala kritika i sebakritika, že tam bolo množstvo ľudí len pre funkcie a nikdy neboli presvedčenými komunistami a dokonca sa sami podieľali na rozkrádaní národného hospodárstva.

Po druhé ukázal naivitu národa, kedy stačí dostať ľudí do ulíc a pod vábivými heslami ich pripraviť o celý majetok.

Rok 1968 nebol o nič iný, len „nevyšiel“. Boli tu totiž aj takí, ktorí vedeli o čo ide, ktorí dokázali prekuknúť vábivé heslá a nech boli takí či onakí, vedeli, že vývoj v roku 1968 smeruje ku kapitalizmu. Mnohí mali ešte v živej pamäti besnenie antikomunistov v Maďarsku v roku 1956, kedy boli komunisti naozaj beštiálnymi praktikami napádaní a zabíjaní. Komunisti boli počas pražskej jari doslova v menšine, aj stranícka tlač sa pomaly ale isto menila na Denník N, po rady sa chodilo do Západného Nemecka a  vieme čo Vám asi poradí ten, kto chce váš majetok a peniaze. Už nehovoriac o tom, že mnohí z reformátorov boli ešte prednedávnom najvačšími udavačmi a „stalinistami“.

Otvorená hranica medzi svetom kapitalizmu a socializmu je rovnako nonsens. Nie preto, lebo komunisti chcú brániť ísť sa mladým pozrieť na Formule 1 do Viedne, ale preto, lebo takýto prechod je okamžite využívaný pre vysielanie agentov, diverzantov a rôznych organizátorov prevratu. Bola to kniha o československých utečencoch v USA, kde som sa dozvedel, že hranica bola do polovice roku 1950 pomerne prechodná a že sa to sprísnilo práve po návale „agentov-chodcov“. Nebuďme naivní a nasilu hlúpi. Netvárme sa, že fakt, že národ pracuje sám pre seba necháva kapitalistov chladných. Svedčia o tom i mnohé prevraty, ktoré CIA vykonala prevažne v krajinách tretieho sveta, kde hrozilo znárodnenie čo i len strategických podnikov, predtým vlastnených západnými súkromníkmi.

Tankový zásah bol samozrejme nepopulárny krok, ale bol to obyčajný matematický kalkul, ako zabrániť zmene hospodárskeho systému v ČSSR, štátnemu prevratu, krviprelievaniu a v neposlednom rade i možnému rozbitiu socialistického tábora. Možno sa to dalo vyriešiť i inak, ale to je nepodstatné. I keď tzv. normalizácia nedokázala odstrániť chyby, ktoré k roku 1968 viedli, v konečnom dôsledku oddialila nástup kapitalizmu.

Rozumiem tomu, čo hnevalo vtedy mladých, no tiež rozumiem tomu, že heslá o socializme s ľudskou tvárou boli obyčajným podvodom. Veď to vládnutie „ľudu bez KSČ“ nevydržalo ani rok. Všetky fóra, okrúhle stoly sa rozleteli a stali sme sa klasickou kapitalistickou kolóniou. Ľudia štrajkujú, utekajú za prácou aby platili bankám nemalé úroky a pán Kňažko hrá golf. Nedožijeme sa dôchodku. Umelci a robotníci zrazu nemusia držať spolu. Práve naopak – tieto samozvané celebrity robia hlasnú trúbu novým otrokárom a ako Horst Fuchs z teleshopingu nás presviedčajú že presne toto potrebujeme.

Mnohí z vtedajších mladých, ak nechápali vtedy, tak po roku 1989 už chápu. Poznám takých, ktorí na autobus písali heslá proti Rusom a dnes nedokážu zniesť túto antikomunistickú mašinériu, ktorá sa tradične na výročie obsadenia ČSSR opakuje. Už si nemusia porovnávať sny a realitu, ale dve reality.

Rozumiem aj tomu, že zásah priniesol mnohé rodinné tragédie i v podobe mŕtvych protestujúcich pri potýčkach. Práve táto osobitosť, konkrétnosť a tragédia je hlavným hnacím motorom antikomunistického a sčasti i protiruského orgazmu, ktorý sprevádza toto okrúhle výročie. I tu sa ukazuje dvojaký meter. Ako by ľudia a médiá reagovali, keby sme napísali na stenu: „Tu pušky kapitalistických žandárov zabili štrajkujúcich otcov rodín“. To už by bol možno „HOAX“.

Tiež nezabúdajme na to, že sme v spolku s tými, ktorí v roku 1999 hádzali bomby na Juhosláviu a my sme im to dovolili. Tam nie sú osobné tragédie? Nie sme ako vojská Varšavskej zmluvy v roku 1968, nie je potom Dzurinda Biľakom ml.?  „Invázia“ je druhým menom našich dnešných spojencov. Nezabúdajme, že v čase príchodu vojsk Varšavskej zmluvy padali bomby i na vietnamské rodiny. S tankistom sa dá ešte hádať ale s pilotom nie. Naposledy naši spojenci bombardovali prosperujúci Líbyu a spravili z nej nástupnú stanicu pre migrantov. To je ale tiež nič. Stačí aby sovietsky vojak zabil jedného civilistu a všetky tieto zločiny imperializmu sa stanú smeťmi.

Len toľko som chcel…