C O   Ž I V O T   D A L  . . .   a  V Z A L

Zamyšlení a rozhovory o věcech

kolem nás...

...ale i o samotném smyslu života...


Jsme skutečně připraveni na změnu?

parlamentnelisty.sk

Obťažujúci muži na verejných kúpaliskách, zapálené autá, zavádzanie nových sviatkov. Sme pripravení? Uznávaný psychológ Brančík o hrozbách islamizácie

ROZHOVOR Poďme sa opýtať sami seba: Sme pripravení na obťažujúcich mužov na verejných kúpaliskách a v dôsledku toho zavádzanie oddeleného kúpania mužov a žien? Sme pripravení na výtržnosti, zapálené autá, lietajúce kamene a boj priamo v uliciach miest, ako to býva v Paríži alebo v Malmö? Sme pripravení zaraďovať do kalendára nové sviatky, trebars ramadán, ako je to na Západe? Tieto a mnohé ďalšie otázky si kladie psychológ Jiří Brančík, uznávaný expert vo svojom odbore so skúsenosťami vojenského lekára pri misii v Bosne.

Obťažujúci muži na verejných kúpaliskách, zapálené autá, zavádzanie nových sviatkov. Sme pripravení? Uznávaný psychológ Brančík o hrozbách islamizácie
Foto: SITA
Popis: Sýrske dievčatko v utečeneckom kempe na severnej hranici Grécka s Macedónskom v pri meste Idomeni

Naposledy sme spoločne robili rozhovor v novembri krátko po teroristických útokoch v Paríži. Ako ste mi stačili poslať odpovede na otázky k aktuálnemu rozhovoru, došlo k teroristickým útokom v Bruseli. Obávam sa, že za ďalšie štyri mesiace budeme v prípadnom rozhovore riešiť tú istú tému…

Mám obavy podobné. Nemusí to byť ani taký dlhý čas, o to je to horšie. Ono to už nie sú obavy, ale istota. Nie je otázkou, či zaútočia, ale kedy a kde.

V Bruseli na letisku a v metre opäť umierali nevinní ľudia. Politici nabádajú k tomu, aby sa ľudia nebáli a naopak sa viac zomkli. Spoločne vraj islamistov určite porazíme. Priznávam ale, že keby som žil v Bruseli, tak by som sa bál. Okrem iného aj preto, že predstavitelia Európskej únie sa skôr starajú o moslimských utečencov ako o európske obyvateľstvo…

Tu je citát získaný v deň, keď bruselské útoky, ku ktorým sa prihlásil Islamský štát, ostro odsúdila tiež Severoatlantická aliancia:

„Brusel je symbolom celej Európy, slobodné a mierové. Budeme brániť naše hodnoty proti bezohľadným činom tých, ktorí sa snažia na tieto hodnoty útočiť. Sme odhodlaní predchádzať terorizmu a poraziť ho. Dokážeme to tak, že sa zomkneme ako demokratická a otvorená spoločnosť.“

Vnímate tiež tú absolútnu prázdnotu, bezobsažnosť, vnímate tie gejzíry bezmocnosti? Verím a viem, že podobne to vníma drvivá väčšina bežných ľudí. Kým budú naše životy ovládať ľudia bez vízie, ľudia prázdni a neschopní, nepohneme sa. Ja osobne viem, že existujú ľudia presne opační a je ich oveľa viac. To je mojou nádejou.

Človek si asi nedokáže úplne predstaviť, čo zažívajú samotné obete teroristického útoku či ich príbuzní. Hrôza, des, nočné mory, panika, strach atď. Nemôže ale popri týchto negatívnych záležitostiach nasledovať, paradoxne, tiež istá úľava? Predsa len sa dalo čakať, že Parížom to zďaleka neskončilo. Brusel to má teraz „konečne“ za sebou…

Ja úľavu nepociťujem. Jednak preto, že Brusel to zďaleka „nemá za sebou“. Za sebou môžete mať skúšku alebo skok z padáku, ktorý už znova dobrovoľne neabsolvujete. Ale tu si nemôžete vybrať. Buchlo to raz a buchne to trebárs ešte päťkrát? Stokrát? Nevieme. Čiže nemáme to za sebou. Trápi ma, koľko musí ešte zomrieť nevinných ľudí, aby ďalší ľudia precitli? Brané z iného uhla pohľadu – Brusel to má „za sebou“, dostal teda možnosť poučiť sa z vlastnej skúsenosti. Využije túto šancu? Alebo pôjde doslova ako ovce na zabitie?

Už po udalostiach v Paríži sa hovorilo, že sa Európa ocitla vo vojne. Úzkostlivo politicky korektne sa politici tomuto slovu vyhýbajú; keď už, tak hovorí o vojne proti zradikalizovaným moslimom. Otázkou je, ako spoznáme oného zradikalizovaného moslima od toho „dobrého“. Nechcem prilievať olej do ohňa, ale rozdiel medzi oboma je často len otázkou času…

Samozrejme, že nepozná. Jednoducho to nie je v ľudskej moci. Niekde som začul myšlienky o psychologickom testovaní migrantov, to je tiež úplne nemožné z mnohých dôvodov. To je jedným z nezmyslov, keď politici hovoria o „riadenej“ migrácii, o preverovaní utečencov atď. Ešte nikto nikdy nepovedal, ako to chce urobiť, aký má na to recept.

Po každom takomto útoku počúvame reči, že niečo také nemá nič spoločné s islamom. Priznám sa, že tomu príliš nerozumiem. Od 11. septembra 2001 majú všetky väčšie teroristické útoky na svedomí práve moslimovia, ktorí predsa vyznávajú islam. Nie všetci moslimovia sú teroristi, ale všetci teroristi sú moslimovia…

Z veľmi jednoduchej štatistiky vyplýva, ako to s moslimami a terorizmom je. Islamskí teroristi za poslednú dekádu zabíjali mnohonásobne viac, ako za rovnaké obdobie európski teroristi a to sú v európskej populácii zastúpení omnoho menej. Štatistiky sú napríklad na Wikipédii a denne sú aktualizované, každý si ich môže prečítať.

Chcem však úplne zdôrazniť, že terorizmus nie je to jediné, čoho sa treba s islamizáciou báť. Poďme sa opýtať sami seba: Sme pripravení na obťažujúcich mužov na verejných kúpaliskách a v dôsledku toho zavádzanie oddeleného kúpania mužov a žien? Pre islamského muža je každá sporo odetá žena prostitútka hodná opovrhovania či znásilnenia. Rovnako tak opovrhujú ženami bez sprievodu mužov, množia sa sexuálne útoky, máme toto potrebné? Sme pripravení na výtržnosti, zapálené autá, lietajúce kamene a priamo boj v uliciach miest, ako to býva v Paríži alebo v Malmö?

Sme pripravení zaraďovať do kalendára nové sviatky, trebárs ramadán, ako sa to deje na Západe? Sme pripravení, že sa s moslimami časom nedohodneme, lebo väčšina nie je ochotná sa naučiť náš jazyk? Sme pripravení, že moslim nepodá žene ruku? Sme teda pripravení vzdať sa racionálneho a kritického myslenia a pomaly, plazivo sa podvoľovať netolerantnému náboženstvu? Sme pripravení na nerovnosť žien? Sme pripravení prísť o kresťanstvo ako univerzálnu európsku hodnotu? Sme pripravení byť utláčanou, podriadenou menšinou vo vlastnej krajine? Sme pripravení na rast kriminality a sexuálnych útokov?

Ľahko sa zabúda na podstatnú vec. Okrem priamych teroristických útokov je tu hrozba závažnejšia: postupné zhoršenie kvality nášho života až k prekročeniu hranice – konečná likvidácia nášho spôsobu života, našej kultúry. To by sme si mali uvedomovať každý deň.

Východoeurópskym metropolám sa zatiaľ tieto zverstvá vyhýbajú. Iste je dôvodom to, že Paríž, Madrid, Londýn alebo Brusel sú dôležitejšími centrami ako Bratislava alebo Budapešť. Nespočíva ale jeden z hlavných dôvodov tiež v tom, že v tejto časti Európy žije len mizivé percento moslimov?

Samozrejme, že množstvo moslimov musí hrať úlohu. Pre seba si to prirovnávam k podkritickému a nadkritickému množstvu štiepneho materiálu v jadrovej pume. Keď dôjde k prekročeniu množstva jedincov určitej kultúry v jednom priestore, chce táto kultúra žiť svojím životom. Problém je, že nikto asi presne nevie, aké množstvo je nadkritické. A tu by mala nastúpiť bežná ľudská múdrosť: veľa vecí ozrejmí čas. Kým sa tak nestane, nemôžeme nikomu dovoliť experimentovať s našimi životmi. Slovo experiment je ešte slabé. Ide v pravom zmysle slova o hazard. Asi všetci vidíme, že východoeurópske krajiny sa začali – napospol – správať racionálne. Ja to prisudzujem tomu, že naše nepríjemné skúsenosti so životom v totalite sa teraz zúročujú a v tom môže byť naša záchrana. Krajiny západnej a tzv. demokratickej Európy túto históriu nemajú, získavajú svoju skúsenosť teraz. Je veľkou otázkou, či ju ešte vôbec stačia využiť pre svoje dobro.

Ľudskoprávnym aktivistom iste v tejto chvíli vstávajú vlasy hrôzou a šéfredaktor Blisty.cz Jan Čulík na mňa možno zvažuje podanie žaloby, ale ono skutočne platí, že krajiny s väčším počtom moslimov sú k teroristickým útokom omnoho náchylnejšie. Čím menej moslimov, tým väčšia bezpečnosť…

Som si pomerne istý, že mnohým a mnohým takým aktivistom vlasy zostanú v rovnakej polohe ako pred Bruselom. Tu ide o to, že títo ľudia sa sami pred sebou a blízkym okolím pasovali do úlohy „elít“ určujúcich, čo je a nie je morálne, čo je dobré pre ostatných. Toto všetko tu už bolo, samozrejme, to nesie znaky totalitného myslenia. Pretože ide o presvedčenie silné, bytostné – niekto by možno povedal „danej od Boha“ – je v podstate nevyvrátiteľné, nezmeniteľné. Pokiaľ toto presvedčenie je na úrovni diskusie, prosím, každý má na názor aj jeho prezentáciu právo. Ak niekto druhého za názor chce trestať, poškodiť ho, napríklad v jeho profesii, je to už inde. Nemôžem ani povedať, nech si to pán Čulík urovná pred svojím svedomím – každý to svedomie máme inak nastavené…

Už sme sa bavili, že mať strach je prirodzené. Bežný Európan sa nepôjde vyhodiť do vzduchu a rovnako tak sa bežný Európan žijúci v Bruseli a Paríži nemôže cítiť po tom všetkom úplne vo svojej koži. Od malička nám vtĺkajú do hlavy, že sú všetci ľudia rovnakí. Pritom vedci už dokázali, že v priemere majú najvyššie IQ Aziati a najnižšie zase obyvatelia Afriky. Líši sa teda tiež samotná ľudská psychika? Alebo sú tieto rozdiely spôsobené len vplyvom prostredia?

Zo základného pohľadu naozaj rovnakí sme. V psychike sú určité odchýlky v spôsoboch reagovania a emočnom prežívaní. Všetci to poznáme – človek z Ázie často nakladá s emóciami inak než napríklad človek zo Stredomoria. Vo vzťahu k povinnostiam a ku vzdelaniu sú Aziati často príkladní. Veľa vecí je modifikovaných výchovou, prostredím, vývojom celého spoločenstva v danom regióne. Samozrejme, že nie sme stroje, naše správanie nemožno redukovať na prítomnosť či neprítomnosť určitých génov. Aj pomerne zložité správanie, ako je dôvera v druhých či tzv. etnocentrizmus (uprednostňovanie vlastného kultúrneho zázemia) je podmienené hormonálne (známy oxytocín).

Je takmer isté, že religiozita (potreba viery) je vrodená, u niekoho sa však manifestuje silnejšie než u druhého. Prečo to uvádzam – sú skrátka niektoré mechanizmy v nás zakorenené príliš silno, než aby mohli zmeniť v krátkom čase naivne myslenou prevýchovou. Presvedčený katolík zo svojej viery neustúpi, presvedčený moslim tiež nie. Ak sú v týchto vierach a postojoch prvky nezlučiteľné, nemôžu vedľa seba skrátka také populácie bez konfliktov existovať. A dodávam: neberme do úvahy len náboženské prvky – ide o celok – naše životy a spôsoby nášho žitia.

Každý priemerne emočne vybavený jedinec má výčitky svedomia potom, ako vykoná niečo nezákonného alebo „spoločensky neprijateľného“. Priznám sa, že som ale zatiaľ nepočul o žiadnom kajúcom sa islamskom radikálovi, ktorý by ľutoval, že zavraždil malé deti alebo tehotné ženy. Rozmýšľam, či ide z ich strany len o určitú pózu, alebo sú títo ľudia s natoľko odlišným spôsobom „naprogramovania“.

Prikláňam sa k tomu „naprogramovaniu“. Pod tým slovom je však nutné zahrnúť nielen nejakú indoktrináciu, trebárs počas krátkeho výcviku. Ide opäť o vývoj kultúry počas stáročí, o odovzdávanie postojov, zvyklostí, pohľadov na život, až sa vytvorí stabilná štruktúra. Možno ju nazvať kultúrno-kolektívnou DNA. K vašej otázke – ak máte po stáročia zakódované, že vaše činy má na svedomí Boh, je to potom jeho svedomie a nie vaše. Veľmi elegantný spôsob, ako sa zbavuje viny z kriminálneho činu. Premýšľať o termíne svedomia u takto vývojovo nastavených ľudí je v podstate zbytočné.

„Preprogramovať“ sa ale budú zrejme musieť tiež samotní Európania. Po druhej svetovej vojne bol na kontinente mnoho desiatok rokov mier. Teraz sa všetko zmenilo a najmä obyvatelia západných európskych metropol si musia zvyknúť, že sa tiež večer nemusia vrátiť z práce domov. Sú na niečo také ľudia žijúci v 21. storočí psychicky pripravení? Nie sme predsa len v porovnaní s našimi predkami žijúcimi v období 2. sv. vojny trochu „zmäknutí“?

Otvorene sa dnes hovorí, že si musíme na teror zvyknúť. Ja za seba, ako občana tejto krajiny, upresňujem – s tým zvykaním pomaly! Než si zvykneme, máme možnosť veľa vecí ovplyvniť. Trochu pochybujem, čo môžu meniť občania západných metropol, my však tú šancu máme. Jednoducho ju vyjadrila poľská premiérka – Poľsko nebude brať migrantov. Je to riešenie jednoduché, logické, nevyhnutné.

Tým nie je povedané, že v budúcnosti sa nenájde zmysluplná cesta, ako pomôcť naozaj potrebným. V súčasnosti to však nevieme, kto tvrdí opak, klame. Ešte k „preprogramovaniu“ – v niečom sa veľmi meniť nemusíme, kvalitný „program“ máme v našej psychike. Volá sa anticipácia – schopnosť predvídať. Podľa niektorých vedcov sa táto schopnosť podieľala už v konkurenčnom boji medzi nami (Homo sapiens) a našimi bratrancami (Homo neanderthalensis). Neandertálci neboli zďaleka nejaké primitívne opice, boli veľmi vyspelí. My sme (vedľa miernych technických výhod) mali jednu prednosť – na základe lepšej schopnosti komunikácie sme sa mohli zachovať viac v súlade s meniacimi sa podmienkami (meniaca sa klíma, množstvo a druhy lovnej zveri atď.). Mohli sme do značnej miery predvídať. Keď sa pozriem na súčasného človeka, niektorým ľuďom táto schopnosť vlastná nie je. Budem sa asi opakovať, ale som šťastný, že žijem v presvedčení, že väčšina z nás túto vlastnosť má a využije ju na svoje prežitie.

Ako sa podľa vás bude situácia naďalej vyvíjať? Uvedomí si kancelárka Merkelová a vôbec všetci predstavitelia EÚ, že sa mýlili? Alebo budú ďalej horekovať pre otvorené hranice, multikulturalizmus a okázalo prehliadať prehrešky moslimských imigrantov?

Ďalší vývoj predpovedať neviem. Ja sa vo svojich úvahách sústreďujem na možný vývoj v regióne našich, tzv. východných krajín – krajín Vyšehradu a možno aj ďalších. Ako som už uviedol, máme šancu. Niektorí politici na čele s pani Merkelovou už zašli príliš ďaleko, než aby priznali svoj omyl. Navyše schopnosť priznať si svoj omyl vyžaduje človeka s určitým kvalitným formátom. Skrátka – politik nejakú chvíľu nejakým spôsobom funguje, potom jeho obdobie končí a nastupujú iní. Tak to skrátka je.

autor: Josef Provazník