C O   Ž I V O T   D A L  . . .   a  V Z A L

Zamyšlení a rozhovory o věcech

kolem nás...

...ale i o samotném smyslu života...


Prečo Islamský štát láka toľko mladých ľudí z Európy

parlamentnelisty.sk

Takto nás vidia moslimskí imigranti. Nemilosrdné odhalenie spisovateľa Gustáva Murína. Pochopíte, prečo Islamský štát láka toľko mladých ľudí z Európy

Ako sa javí vysnívaná Európa utečencovi zo vzdialenej krajiny, keď sa u nás troška porozhliadne? Je to šok, ktorý ho zráža na kolená. Slovenský spisovateľ Gustáv Murín vo svojej úvahe analyzuje dôvody, pre ktoré sa Islamský štát teší popularite aj u ľudí, ktorí spoznali európsky blahobyt.

Takto nás vidia moslimskí imigranti. Nemilosrdné odhalenie spisovateľa Gustáva Murína. Pochopíte, prečo Islamský štát láka toľko mladých ľudí z Európy
Foto: Archív G. M.
Popis: Spisovateľ Gustáv Murín

 

Raketový vzostup Islamského štátu (IŠ) zaskočil drvivú väčšinu takzvaných „politológov“. Čo sa čudujeme, keď sa o vysvetlenie fenomenálneho, dnes už vlastne celosvetového (viď odnože IŠ v Afrike a Ázii) úspechu tohto arogantne jednoduchého projektu ani len nepokúsili. O IŠ počujeme stále ako o akomsi spiknutí šialencov, náboženských fanatikov a dobrodruhov. Ale oni predsa dlhodobo úspešne vedú štátny útvar so všetkými aspektmi hospodárskymi, právnymi a správnymi. A to nie niekde v nejakej zapadnutej dedine, ale spravujú aj niekoľkomiliónové mesto Mosul. Predovšetkým však nárast moci zaznamenali až s nečakaným prílevom prívržencov hlavne zo západných demokracií! Ochotných bojovať proti týmto krajinám. Prečo? Prečo ich blahobyt konzumných spoločností nepresvedčil a dobrovoľne sa vracajú do stredoveku? A prečo je o tom v tzv. západných demokraciách také ticho?

Veľmi to pripomína reakciu na nástup nacizmu. Len veľmi málo serióznych prác, a tie neprenikli do hlavných médií ani omylom, sa zamýšľalo nad tým, ako bolo možné, že taká odporná ideológia ako nacizmus poblúznila nielen desiatky miliónov Nemcov, ale infikovala nadšením jej priaznivcov prakticky po celom svete a obeťou tejto infekcie bezhraničného obdivu bol dokonca aj vtedy úradujúci britský panovník Eduard VIII! Uhrančivosť takej do očí bijúcej rasistickej a totalitnej ideológie pre masy ľudí na celom svete odbili historici tvrdením, že Hitler bol šialenec. Ale môže si šialenec získať sympatie takého množstva príslušníkov rôznych národov, vierovyznaní a politických túžob? Tak ako v koreňoch nacizmu, aj v koreňoch ideológie IŠ musí byť niečo, čomu z akýchsi dôvodov nedokážu krajiny, ktoré by boli rady vzorom pokroku, v mysliach prostých ľudí konkurovať. Nadšenými bojovníkmi IŠ sú zväčša mladí ľudia žijúci v západných demokraciách a väčšinou pôvodne nábožensky vlažní či vôbec nezaťažení náboženstvom. Tak čím to je, že neodolajú volaniu IŠ a idú nasadzovať svoje životy za niečo také obskúrne? Je nutné nájsť odpovede na túto otázku, pretože účinne bojovať proti takémuto smrteľne nebezpečnému nepriateľovi je možné až vtedy, keď pochopíme jeho úspech v získavaní doslova na smrť oddaných prívržencov. A o tom by mala byť táto úvaha.

Pre zjednodušenie tu použijeme delenie na konzumnú a tradičnú spoločnosť. Prvá sa politicky vyznačuje parlamentnou demokraciou a druhá predstiera tú priamu, ale prevažuje totalitný systém. Ako môže niekoho, kto zažil to prvé, očariť to druhé? Najstručnejšie sa to dá vyjadriť v troch základných premisách – pomsta, poriadok a právo.

Pomsta

Pomsta sa dá tiež nazvať spravodlivou odplatou. Je to jedna z najzákladnejších pohnútok ľudského konania, odkedy sa človek stal tvorom spoločenským. A na pomstu majú obyvatelia Blízkeho Východu, teda prevažne moslimovia, toľko dôvodov, že ich ani nestačíme spočítať. Už desaťročia trvá v tomto neuralgickom bode sveta systematické a neospravedlniteľné bezprávie, porušovanie ľudských práv a pošliapavanie všetkých mysliteľných medzinárodných dohôd i rezolúcií svetového spoločenstva OSN. Došlo to tak ďaleko, že sám generálny tajomník OSN to nazval urážkou medzinárodného spoločenstva, minister zahraničných vecí USA Kerry potenciálnym apartheidom a najvyšší predstaviteľ palestínskej samosprávy genocídou.

A nič sa nedeje. Žiadne civilizované formy protestov na tej chronickej nespravodlivosti nič nemenia. Tak nastáva okrem iného aj „samoradikalizácia“ (rovnako absurdný pojem ako nám známy „samoúnos), čím sa tajné služby slúžiace tej nespravodlivosti snažia vysvetliť obyčajný ľudský hnev z bezmocnosti. Ak sa k niekomu správate roky ako k zveri, tak sa nečudujte, že sa po čase začne správať tiež ako zver. A tak sa vytvára začarovaný kruh násilia, ktorý sa hodí určitým kruhom žijúcim z biznisu so smrťou.

Tá permanentná frustrácia bez štipky nádeje na spravodlivý koniec (len si spomeňme koľko infraštruktúry, napr. letisko, cesty a stavby financované v tomto regióne západnými krajinami a EÚ zničilo zámerné bombardovanie ako ukážka, že lepší život je nemožný) vedie potom k výbuchom zúfalstva so šokujúco brutálnymi prejavmi (viď verejná scéna v Moskve s odrezanou hlavou dievčatka).

A teraz si predstavte, že ste mladým človekom, ktorý prišiel z tradičnej spoločnosti, kde slovo ešte má váhu a dohody sa dodržiavajú, do konzumnej, kde vidíte na vlastné oči, ako sa meria dvojitým metrom a ľudské práva pre Palestínčanov, ale napríklad aj amerických občianskych aktivistov, ktorí sa ich zastávajú, proste neexistujú. Tajné väznice CIA a ohavné väznenie bez súdu i mučenie v Guantanáme je popretím všetkých demokratických ideálov, ktoré práve takto šíri „najväčšia demokracia sveta“. Naviac sa ako prišelec dozvedáte o zbombardovaných nemocniciach, dokonca aj tých, ktoré obetavo zakladajú „Lekári bez hraníc“.

A nič nemôže ospravedlniť civilné obete tohto biznisu so smrťou.

Mánia riešiť problémy bombardovaním vedie aj k takým excesom, ako je zabíjanie detí, čo pasú kozy na severe Iraku, alebo bombardovanie svadieb v Afganistane aj Iraku!

A keby vám toto niekto urobil, niekto kto vás ani nepozná, ale zo zabíjania si robí kariéru, vy by ste to nechali tak? Ak máte v sebe len trochu ľudskej dôstojnosti, tak určite nie. A tak sa pomsta stáva posledným zúfalým prejavom ľudskosti aj za cenu obetovania života…

Poriadok

Vžite sa do situácie mladého človeka, ktorý uveril, že život v konzumnej spoločnosti je ten pravý, a preto opustí tú tradičnú. Ide za vidinou vytváranou hollywoodskymi filmami a jagavými reklamami. A potom príde sem (lebo my do tohto sveta ilúzií patríme tiež) a len čo sa trochu rozhliadne, je šokovaný tým, čo my už pomaly ani nevnímame.

Ocitol sa v spoločnosti, kde je preferovanou ideológiou neoliberalizmu vedená cielená degradácia úlohy mužov v spoločnosti. O tom odpornom tvorovi menom „biely heterosexuálny muž“ sa popísali tony článkov, pamfletov a kníh. Najlepšie túto absurditu zhrnul Michael Moore. Ak je teda ten mladý človek muž, zisťuje, že vstupom do krajiny blahobytu mu medzi nohami narástol dedičný hriech degradovaného a zaznávaného (ale o to s väčšou chuťou vykorisťovaného) patvora.

Náš prišelec by si rád založil rodinu, ale s hrôzou zisťuje, že táto spoločnosť pod vplyvom chorej feministickej totalitnej ideológie pracuje na likvidácii klasickej rodiny, čo začína ponižovaním úlohy otcov, ktorí sú tu jednoducho nežiaduci! Príkladom tej bezvýchodiskovej zmeny je klasický tanec, kde musí niekto viesť, ale toto normálne pravidlo je už porušené nielen v tanci, ale aj v živote. Ideálom sa tak stáva lesbická rodina, a to takým, že malé deti nútia v základnej škole zo šlabikára učiť sa, že najlepším otcom je lesba.

V tomto zmätku sa náš prišelec obráti k útočisku umenia. Veď to má povznášať dušu, najmä tú osamelú. A na čo narazí? Na f*ck-you kultúru, ktorá sa sem valí spoza oceána. A na vlne stereotypných melódií (vrcholom hudobníckej stupidity je rap, ale ostatné štýly ho usilovne dobiehajú, keď dnešný popík stojí na kombinácii štyroch tónov) počuje buď „break my heart“, alebo stokrát „f*ck“. A to prišelec prichádza z „primitívnej“ krajiny, kde politici citujú vo svojich prejavoch verše klasikov (ako Gruzínsko) a mladí ľudia si vážia poéziu, ako nevyhnutnú súčasť ich každodenných životov (viď Irán). V konzumnej spoločnosti je poézia makulatúra, kde „autor“ nemusí ovládať remeslo viazaného verša a nechápe ani, čo je trochej, jamb, sonetový veniec či čokoľvek podobné tradičnej kultúre, stačí, keď bude onanovať na papieri motanice čohokoľvek. Prišelec si pritom ešte pamätá, že v krajine, odkiaľ prišiel, si básnikov vážia tak, že ich za verše väznia, mučia, či dokonca zabíjajú. Lebo tam je slovo básnika zbraň, tu je to menej ako prd. Ten aspoň smrdí…

Prišelec je zmätený, a tak sa vrhne na výtvarné umenie. Veď tomu sa dá rozumieť aj bez slov. A porozumie veľmi rýchlo. V konzumnej spoločnosti je výtvarné umenie pokusom ten prd vizualizovať. Roky chodievam na vernisáže a vďaka tomu, našťastie, občas zahliadnem aj „dielo“. Dokonca si ho z nadšenia aj kúpim. A viete, ktorá vernisáž mala v Bratislave v posledných rokoch najväčší úspech v treskúcom návale najmä mladých ľudí? Boli to výtvory mladého maliara, ktorý namaľoval vlastnú riť aj s guľami… Iný sa pokúsil ohúriť obrovskými pohlavnými údmi, ďalší namaľoval ženské prirodzenie aj so všetkými chlpmi. My sme už otrlí, ale prišelca z krajiny, kde ešte veria, že výtvarné umenie je naozaj umenie, ktoré má ľudí povznášať, toto musí zraziť do kolien. A ak by ešte odolával, dorazia ho tzv. konceptuálni umelci, čo je zbierka takých magorov, že nad tým ostáva rozum stáť. A teraz si predstavte šok toho prišelca, ktorý sa dostaví na „performáciu“, kde sa „umelec“ osobne vyserie na podlahu galérie a nad to doslova hovno sa postaví noblesne oblečená pani kurátorka a začne mlieť tie nám toľkokrát známe mantry o „modernom umení“. Prišelec si ale ešte z domu pamätá, že hovno je hovno a nie umenie. Toto ho odpudzuje…

Nedávno som si všimol, že ktosi v Bratislave založil Galériu Art Šrot – veľmi výstižné! Veď normálny človek v úlohe upratovača dnes aj „obraz“ za takmer štyri milióny dolárov považuje celkom logicky za odpad.

Masová kultúra je u nás vykorenená. Už nielen každá generácia, ale každých päť – desať rokov nastupuje čosi, čo popiera všetko predošlé. Stráca sa tým stopa k našim koreňom, zakódovaná napríklad v piesňach. Minulé generácie sa aj za cenu veľkých obetí snažili zachovať si zvyky, piesne a povesti svojich predkov. Dnes sme potichu zbavovaní všetkého toho len nášho, jedinečného z minulosti a sami si ešte povinne priplácame za to, aby nám za naše peniaze „rozhlasoví manažéri“, údajne aj LGBTI orientácie (ale o tomto „súručenstve“ sa nepatrí hovoriť?), vymývali mozgy cudzou makulatúrou.

Je možné, že po tom všetkom sa prišelec uzavrie do seba a odmietne navštevovať čokoľvek nazývané „moderným umením“. Aj tak neujde celosvetovému šialenstvu vesmírnej hlúposti menom Pussy Riot. Už v názve sa tieto netalentované chudery vysmievajú každému, kto by tým ich „výkonom“ chcel uveriť. Ani to, že sa v rámci „performácie“ všetky tri nechali pretiahnuť odzadu na verejnosti, neodradí kandidátku na prezidentku USA (?!) Hillary Clintonovú, aby sa chválila spoločnou fotografiou s týmito škatuľami (pardon „pussami“). V skutočnosti by si ich v živote nevšimla, nebyť ich „presláveného“ bliakania v pravoslávnom chráme v Moskve, za ktoré by ich miestny šerif v USA rovno zastrelil (a nebolo by to po prvýkrát, čo niekoho v USA zastrelili na verejnosti za menší, či dokonca žiadny prečin). Vraj to bol protest??? Asi proti zdravému rozumu…

Celosvetovú „slávu“ tohto pussyhnusu vyprodukovali globálne médiá a prišelca nutne musí zaskočiť, že u nás je aj vecná informácia tlačená do zábavnosti (tzv. infotainment). Takže, ak pod lavínou zahynie v Tatrách celá rodina, v nemenovanej veselej komerčnej rozhlasovej stanici to moderátor uvedie vtipom typu, že aspoň pes sa zachránil, lebo pre neho nezohnali lyže. V médiách konzumnej spoločnosti už boli všetky tabu porušené a je vítané ich ďalšie porušovanie. Smrť je tu napríklad veľmi zábavná téma, preto nielen bulvár nerešpektuje ani smútok pohrebu. A čo je horšie, prišelec veľmi rýchlo zistí, že médiá u nás

nereflektujú, ale tvoria skutočnosť. Po havárii v jadrovej elektrárni v Černobyle je oficiálnou komisiou OSN evidovaných 30 (slovom tridsať) obetí. A predsa ešte 29 rokov po nej sa dokument Českej televízie o tejto havárii začína konštatovaním, že ich bolo pol milióna. Je to taký fenomén, že má dnes už oficiálny výraz „černobyľská lož“. A keďže masové nešťastie je atraktívna „zábava“, tá lož žije v médiách na celom svete ďalej.

Zjednodušene povedané, konzumná spoločnosť nemá žiadnu inú víziu, len žrať (výsledkom je pandémia gigantickej obezity rastúceho počtu Američanov) a potom s pocitom viny chudnúť. Príklady nájdete v záplave ženských časopisov, kde sú najskôr recepty na jedlo, a potom recepty na chudnutie z toho jedla. A do toho príde „génius“ s tým, že v móde je surová kuchyňa, z čoho sa najviac tešia pásomnice na celom svete.

Limity konzumnej spoločnosti sú práve v tom konzume. Veď koľko áut potrebuje človek za svoj život? Lenže ich nadprodukcia v USA spôsobila, že díleri ponúkali nové auto za staré už po roku používania toho prvého! Tak sa zahltil trh, naplnili kilometre odstavených zánovných áut a celý priemysel skolaboval. Jediný „tovar“, čo nemá limity konzumu, sú zbrane, a najmä bomby. Preto USA fungujú od II. svetovej vojny na vojnovej ekonomike permanentnou reťazou umelo vyvolávaných konfliktov. To je kšeft!

Zdá sa, akoby cieľom takejto spoločnosti malo byť, že si ľudstvo ľahne k válovu a bude chrochtať v duchu „f*ck-you a selfie“ kultúry, obrátenej do seba. Veľmi to pripomína biblické klaňanie sa zlatému teľaťu. „Ľudia uverili peniazom, je to náboženstvo konzumu obmedzujúce slobodu človeka, moci konzumných reťazcov nejde odolať“, to hovorí katolícky kňaz Petr Piťha. Je teda nádejou pre prišelca z tradičnej spoločnosti múdrosť tejto najrozšírenejšej západnej cirkvi? Asi ťažko, ak je len trochu vnímavý a zistí, že práve táto cirkev je zaťažená mamonou a neodpustiteľným hriechom celosvetovej pandémie zneužívania detí.

Toto všetko predsa nemôže napĺňať ideály mladých ľudí ani domácich, nieto ešte nášho pokusného výsadkára z tradičnej spoločnosti! Návrat k jednoduchosti stredoveku registrujeme predsa aj u mládeže konzumnej spoločnosti v rôznych záujmových spoločenstvách, kde sa preobliekajú do stredovekých kostýmov, bojujú stredovekými zbraňami a oživujú prostú stredovekú kuchyňu.

Právo

Prišelec z tradičnej spoločnosti musí byť u nás v šoku z neprehľadnosti a nedostupnosti práva ani v najjasnejších prípadoch. V konzumnej spoločnosti, keď čokoľvek urobíte, môžete naraziť na práva iných vrátane absurdných „ľudských práv zvierat“. Masovo sa to prejavuje napríklad v zatepľovaní bytov, ktoré sa týka desaťtisícov občanov. A tí sa musia prispôsobiť vtákom! Je totiž povinnosť v zateplenej fasáde robiť diery nie pre skutočné hniezda, ale potenciálne hniezda, ktoré si tam vymyslí vtáčkar-nadšenec, ktorý bol v minulom živote zrejme netopierom. To príslušník tradičnej spoločnosti nemôže ani pochopiť, nieto ešte akceptovať.

Pre príslušníka tradičnej spoločnosti je každá veľká oslava spojená s prirodzenou obetou zvieraťa, čo je podložené aj náboženskými zvyklosťami. Ale naša „zabíjačka“, kedysi symbol blahobytu a štedrosti, je dnes stigmatizovaná syndrómom civilizačnej dekadencie, kde moderný človek by nemal na jaterničku ani pozrieť, veď čo si o tom pomyslí „chudiatko prasiatko“??? Logicky z toho vyplýva snaha vyhnúť sa mäsu, ale prišelec by mohol namietať, že je to pokrytectvo. A čo rastliny, nemajú dušu, nie sú živými bytosťami? Konzumná spoločnosť sa tak zaplietla do pseudovýkladov práva na život iných až tak, že by jej príslušníci po správnosti naozaj mali žiť len zo vzduchu.

Sú aj horšie príklady – predstavte si prípad, keď susedov vlčiak pohryzie vašu manželku pred dverami bytu tak, že je 43 dní práceneschopná, a vy neurobíte to, čo by bolo normálne v tradičnej spoločnosti, a nezastrelíte ho. Namiesto toho idete na políciu a policajný vyšetrovateľ „vyšetruje“ rok jasný prípad a to dovtedy, kým tá beštia nepohryzie aj vás, teda manžela postihnutej! A nič sa nedeje.

Pán vyšetrovateľ má nohy na stole, pozerá do plafónu a čaká na výsluhový dôchodok a nech sa okolo neho deje čokoľvek, nikam sa neponáhľa! Tieto absurdity sú tradičnej spoločnosti cudzie. Nadradenosť zvierat a ich majiteľov voči ostatným ľuďom je niečo také absurdné, že to ani nie je téma na rozhovor. A spravodlivosť sa nastoľuje okamžite. Záludnosť takýchto skratiek práva si vysvetlíme neskôr, tu je podstatné, že komplikovanosť konzumnej spoločnosti vedúca k absurdnej praxi je pre prišelca pri zachovaní zdravého rozumu odpudzujúca. Toto je ten raj rozumu a blahobyt srdca?!

O neschopnosti a nekompetentnosti vyšetrovateľov polície by bolo treba spísať celú novú štúdiu. Príklad zo života – mladým manželom v chatovej oblasti vyrúbe besný sused stromy v ich vlastnej záhrade (!), príde vyšetrovateľ, úprimne s nimi súcití, aj sa rozčúli… a prípad odloží. Vyšetrovatelia polície na najnižšom stupni, kde prichádzajú bezprostredne do kontaktu s občanmi, sú ľudia nemotivovaní, z princípu vyhýbajúci sa práci a k spravodlivosti ľahostajní. Páchatelia sú im bytostne bližší, než normálny občan, lebo vyšetrovateľa neotravujú domáhaním sa spravodlivosti. Systém hodnotenia ich totiž motivuje k tomu, aby sa zbavovali prípadov, lebo tým sú automaticky „vyriešené“. Ak by ich podľa správnosti prijali, ukázalo by sa, akí sú neschopní aj najjednoduchšie prípady doviesť pred súd a dosiahnuť potrestanie vinníkov. A za tú neschopnosť by boli nadriadenými postihovaní, lebo to kazí štatistiky! Preto to ich frenetické úsilie zbaviť sa každého možného prípadu a nechať to na ručne-stručné vybavenie medzi občanmi samými. Právo v rukách takejto polície je fraška. Proti tomu je právo vymáhané IŠ z pohľadu príslušníka tradičnej spoločnosti okamžité a každému jasné, dokonca príkladné (v prípade jasných zločinov, ako je znásilnenie, krádež a pod.).

Vrcholom ale je, že v konzumnej spoločnosti dokonca nemáte právo sa ani aktívne brániť! Mladú Dánku prepadol migrant tak, že ju večer na ulici zhodil na zem a strhával z nej oblečenie. Ubránila sa mu paprikovým sprejom. A bola odsúdená za to, že ho použila, lebo je to vraj nehumánne.

Médiá o tom spočiatku odmietli informovať s ohľadom na to, že to bol migrant, tak aby sa neurazil on a jemu podobní. To nie je vtip. Anglický futbalista Jamie Vardy brániaci proti presile hluchého kamaráta bol odsúdený za to, že pri tom použil násilie!!! Ani to nie je vtip. Príklady máme ja na Slovensku. Mladý muž bránil svoju frajerku pred sfetovaným Cigánom tak, že mu naložil. Za to bol odsúdený, lebo ten cigánsky recidivista „utrpel psychickú ujmu“. A keďže Cigáni sa na súdy nespoliehajú, poslal kamošov, aby toho chlapca dobili, čo sa aj stalo. Za to nebol odsúdený nikto. Ani toto nie je vtip.

Navyše v rámci absurdity „politickej korektnosti“ (v skutočnosti cenzúry) je zakázané pomenovávať veci pravými menami. Už sme spomínali tendenciu hlavných médií nepublikovať negatívne javy migrantskej invázie, lebo by to bolo nekorektné. To, že tieto negatívne javy západní politici podcenili, riešia tí istí politici nátlakom na médiá (a dokonca aj návrhy zákonov), aby boli tie následky ich chýb umelo zamlčiavané. Ide to tak ďaleko, že sa stará pani nemôže pred kamerami nemeckej televízie posťažovať, že jej mladý migrant ukazoval na tablete svoj penis a ponúkal sa za milenca!

Na príslušníka tradičnej spoločnosti u nás číhajú hrozby, o ktorých doma nemal ani potuchy. A často ani my sami. Veď ako deti sme sa v škole učili, že úbožiaci poddaní v stredoveku platili desiatok. Dnes vieme, že to boli šťastní ľudia. My platíme omnoho viac v desiatkach parciálnych daní a často ani nevieme za čo. Istá diplomatka z Nórska sa vážne zabávala na tom, že my platíme napríklad daň z dažďa. A tým to nekončí. Aj keď ste odhodlaní, že si všetky tieto absurdné povinnosti splníte, neviete hlavne ako! Daňové priznanie sa podobá „lúštenke“, ktorej po toľkých zmenách niekedy nerozumejú ani samotné pracovníčky daňového úradu!

Islamské právo šaría je stredoveko jednoduché, ale pre jednoduchých ľudí aspoň prehľadné. V konzumnej spoločnosti nikdy netušíte, akú „povinnosť“ ste prehliadli a kedy vás to dostihne v podobe exekúcie, keď sa centové pseudopodlžnosti menia na nezvládnuteľné dlžoby. Príkladom je výpalníctvo Sociálnej poisťovne, kde aj štyri roky po premlčaní dvojeurovej podlžnosti (nie z vlastnej viny, ale ich!), je z vás odrazu zločinec.

Keď sa pomýlite, ešte vás aj penalizujú. Keď sa pomýli štát, nič sa nedeje. V tom istom čase, keď Sociálna poisťovňa prenasleduje obyčajného občana pre dve eurá, samozvaný politik sa so svojou stranou dostane do parlamentu, hoci jeho rodina dlží štátu za sprivatizovanú fabriku (ktorú neskôr vytunelovali) viac ako jeden a pol miliónkrát viac. A nič sa nedeje…

Na druhej strane v Číne či Iráne neváhajú poslať zbohatlíkov za korupciu aj na smrť.

To my sme civilizovanejší. V prítomnosti prezidenta zomrie výstrelom z poľovníckej pušky lesník a ten istý prezident sám sebe udelí amnestiu tým, že ju udelí nastrčenej figúrke, ktorá sa „prizná“. A nič sa nedeje…

A čo chce obyčajný občan, ak nie dôkaz, že zákon platí pre každého?

Konzumná civilizácia prehráva tým, že je prekomplikovaná. Prišelec sa ešte rád vráti do jednoduchosti a logiky stredoveku! My to už nedokážeme…

Ako sa to skončí

Uprostred dezilúzie z takejto dekadentnej spoločnosti absurdít príde ponuka vrátiť sa kamsi, kde je život jednoduchší, logický, autentický. A tak sa náš pokusný vyslanec do konzumnej spoločnosti rozhodne ísť bojovať, a dokonca aj zomrieť za vyšší ideál, ktorý v našich krajinách nenašiel. A čo ho čaká v „raji na zemi“ menom Islamský štát?

Krátke nadšenie a o to hlbšie a trvalejšie sklamanie. Pod pláštikom veľkých, nových ideálov nájde totiž len skanzen totalitných (a žiaľ aj „pokrokových“) praktík z minulosti.

Ako na názorných príkladoch ukazuje kniha „Islámský stát“ autorov Michael Weiss a Hassan Hassan (v českom preklade vydalo CPRESS) uprostred obecného chaosu vyvolaného americkou nezmyselnou inváziou i následnou okupáciou Iraku a permanentným bezhlavým bombardovaním v Sýrii, ale aj Líbyi, nastáva rozvrat základných štruktúr takto postihnutého štátu.

Výsledkom je bezprávie a násilné výčiny rôznych ozbrojených a proti sebe stojacich skupín, ale aj obyčajných banditov. To je výsledok „importu demokracie a la USA“. Autori zmienenej knihy podrobne opisujú, akú kašu miestnemu obyvateľstvu navarila kovbojská politika USA v Iraku a aké zložité bude rozpliesť občiansku vojnu v Sýrii. Konečne sa tiež dozvedáme, prečo môže byť takýto brutálny režim pre niekoho príťažlivý. IŠ totiž zaviedol na ním obsadených územiach poriadok a zákony (akokoľvek z nášho hľadiska bizarné). Je to teda aspoň malý prejav akýchsi pravidiel, ktorými sa dá riadiť. A po tom túži každý normálny človek. Preto bola vláda IŠ väčšinou sunnitského obyvateľstva spočiatku vrelo vítaná. Mali tiež čo vyčítať zabijackým útokom armád štátov konzumnej spoločnosti, čo už začínajú chápať aj niektorí západní novinári a analytici.

Navyše, akokoľvek sa zdá, že IŠ je svojou brutalitou, až beštialitou výnimočným úletom ľudských dejín, nie je to tak. Len opakuje, čo už tu bolo. Je to koncentrát toho najhoršieho, čo ľudstvo doteraz vymyslelo. A vymysleli to veľmi kultivované spoločenstvá a národy – Rimania, Rusi, Nemci, Briti, a dokonca aj Američania…

Príkladom je povestné rezanie hláv. Môže nás šokovať len dovtedy, kým si nespomenieme, že týmto terorizovala svoje okolie v 90. rokoch mafia u nás. Bola to „firemná značka“ bandy Mikuláša Černáka.

IŠ šokuje svojou brutalitou len tých, ktorí si nepamätajú, že ide o kópiu výčinov všetkých totalitných ideológií. Nám najbližšie sú tie za komunistického teroru, ktorý rovnako ako v prípade IŠ bol vopred ohlásený a verejne opakovane deklarovaný. Aj komunistická totalita zneužívala deti proti ich rodičom. Čerstvý príklad z IŠ hovorí o synovi, ktorý popravil  verejne v centre hlavného mesta IŠ svoju matku, keď si trúfla naliehať, aby spolu ušli pred terorom IŠ. Nič nové pre tých, ktorí si pamätajú takéto útoky na „zradných rodičov“ od detí za komunistického teroru.

Ďalším šokujúcim činom IŠ je oficiálny systém sexuálnych otrokýň. Zdá sa to byť barbarské. Ale veď si len zobrali príklad z civilizácie, ktorá nám je v mnohom vzorom – Rímskej ríše. Tá by sa nikdy neuchytila a nerozkvitla, nebyť bezohľadného „únosu Sabiniek“. Krátko po založení mesta Rím v ňom bol totiž zúfalý nedostatok žien a tak si ich Rimania jednoducho privlastnili od susedného kmeňa Sabinov. Máme aj historicky bližší príklad. Sexuálne otrokyne v desaťtisícoch unášali špeciálne komandá japonskej cisárskej armády z Kórei, aby slúžili na vzdialených vojnových základniach doslova ako sexuálne otrokyne japonským vojakom. A americká armáda organizovala vojensky riadené masové sexuálne služby na účely tejto armády „zrekvírovaných“ talianskych prostitútok, ako to opisuje vo svojom životopise český herec Effa. Tak, čo sa čudujeme praktikám IŠ?

Ako vždy v histórii, zlí by neuspeli, keby im nepomáhali zištne tí, čo sa hrajú na dobrých. Pod paranoidným vedením najskôr premiéra a neskôr prezidenta Erdogana sa Turecko stalo bezpečným zázemím a zásobárňou beštiálneho režimu IŠ. Dokonca zdrojom peňazí pri predaji nafty.  

A je to dokonca ešte horšie. Hrdinské kurdské mesto Kobane, „Stalingrad Blízkeho východu“, nemilosrdne a brutálne delostreľbou ničili aj Turci. Ťažko si spomenúť na niečo také amorálne z pozície krajiny, ktorá je členom NATO a tvári sa, že je proti terorizmu. A tak tento druh najhoršieho teroristického útvaru podobného vredu, zvaného IŠ, by neprežil ani mesiac, nebyť skrytej podpory Erdoganovho režimu.

IŠ, keď musí ustúpiť, praktikuje taktiku spálenej zeme. Nič nové, to predsa zaviedla v ohromujúcom meradle počestná britská armáda proti búriacim sa Búrom v ich štátoch v južnej Afrike ešte pred I. svetovou vojnou. A civilné obyvateľstvo z vypálených častí krajiny zavreli do prvých koncentračných táborov na svete, kde hynuli po tisícoch. Také IŠ ešte nemá…

Sme zhrození ničením starobylých pamiatok fanatikmi IŠ, ako by sme zabudli na ešte masovejšie výčiny čínskych komunistov pod vedením Mao Ce Tunga (vraj dobrého básnika?!).

Po vzore nacistov aj IŠ prenasleduje všetky formy obyčajnej ľudskej sympatie k iným „podľuďom“. Kruto trestajú dokonca aj deti, ktoré si trúfnu kresťanským kamarátom pogratulovať k Vianociam a Novému roku.

A keďže primitivizmu totalitnej ideológie môže dlhodobo uveriť naozaj len jednoduchá duša, vekový priemer rekrútov IŠ sa znižuje do absurdna.

Rovnako ako nacistický režim ku koncu svojej existencie skúšal zadržať neodvratnú porážku a svoj zánik najbrutálnejšími popravami, tak aj IŠ nasleduje Hitlera vo výstražnom trestaní tých, čo „zradili“, tým, že ustúpili z neuhájiteľných pozícií. Napríklad po páde mesta Ramádí upálili zaživa tých bojovníkov IŠ, čo ustúpili. A tak ako v prípade Hitlerových chorých príkazov to povedie len k tomu, že v budúcnosti v takej situácii bojovníci IŠ nebudú ustupovať, ale sa budú radšej vzdávať.

A tu máme nášho prišelca. Povedzme, že žil v Dánsku, prišiel pomáhať IŠ zavádzať „nový svetový poriadok“, po čase vytriezvel a pokúša sa vrátiť. Tým ale jeho príbeh, ktorým nás sprevádzal celou touto úvahou, končí. Spolu s ostatnými jemu podobnými bude poslednými fanatikmi IŠ popravený.

Islamský štát je projekt, ktorý rovnako ako v prípade iných totalitných ideológií na čas dokáže ohúriť prekvapujúco veľké masy jednoduchých ľudí, ale hlavne tých mladých, ktorí hľadajú z dekadencie konzumnej spoločnosti akési zmysluplné východisko. A rovnako ako iné totalitné režimy aj Islamský štát nutne týchto ľudí sklame. Islamský štát sa logikou totalitného myslenia dopracoval do rovnakej slepej uličky ako napríklad nacisti. A aj fanatici z Islamského štátu skončia ako nacisti. Ale to je slabá útecha, keď vieme, že sme sa z pôvodnej atraktívnosti nacistickej ideológie vôbec nepoučili, a preto bol krvavý experiment zvaný Islamský štát možný aj vďaka nám a našej ľahostajnosti ku zlu, ktoré vyprovokovali tí „dobrí“…

Autor: Gustáv Murín